Cheryl

Po minuloročnej skúsenosti, kedy sme v Devínskej prežili príjemný deň plný hier so psíkmi, sme sa na ďalší ročník veľmi tešili.

Počasie malo byť krásne, tak sme celé natešené zbalili psa s príslušenstvom a vyrazili v ústrety novým hrám. Za ten rok sme síce nenacvičili ani aport, ani štekanie na povel, ale naša účasť nebola s heslom: "Prídeme, uvidíme a zvíťazíme".

Opäť tam boli rôzne plemená psov, ale všetky krásne. Niektorých psíkov sme si pamätali z minulého roka. Súťažné disciplíny boli iné a páčilo sa mi, že boli tak netradičné, že nikto nemal šancu nacvičiť si to so psíkom vopred (možno okrem tých, čo súťaž pripravovali - v niektorých disciplínach boli ocenení iba členovia klubu, ktorí prišli v klubových tričkách, takže boli ľahko identifikovateľní...).

Už tradične sme neboli v súťažiach úspešní, lebo vždy sa súťaže účastnil iba jeden ako psovod, a keď náš "útulkový milášik" nevidí druhého člena domácnosti, tak môžu aj granáty padať, resp. môže byť cesta aj šunkou dláždená - Casey jednoducho nevníma, kým svojho človeka nenájde. Takto skončilo napr. vyhľadávanie "pavúkov" v tráve, kde s ňou súťažila Viki - vyvliekla sa z obojku, utekala ku mne a spokojne si sadla. Ostatní zatiaľ o dušu nosili umelých pavúkov na určené miesto.

Alebo ďalšia disciplína - vodenie pána so zaviazanými očami po určenej dráhe. Výhodu mali tí psovodi, ktorí sa poznali. My sme nemohli ísť spolu s Viki, tak sme vytvorili pár s chlapcom s malým Jackom R. Ja som viedla Casey asi tak po prvú prekážku, vtedy si všimla, že Viki zmizla z dohľadu a jednoducho vyštartovala do davu za ňou, ledva som ju udržala. Čo po tom, že som mala v ruke mlsku... Toto sme teda opäť vzdali...

Jednu disciplínu som si "užila" hlavne ja - išiel pániček po vodu. Úlohou bolo naplniť vodou nádobku, po vodu sa šlo dolu kopcom s malou miskou, ktorá sa musela niesť v rovnakej ruke ako vodítko. Trasa potom pokračovala hore kopcom a hadila sa po lúčke. Keď sme vyštartovali dolu kopcom, Casey celá nadšená, že konečne ideme do potoka, nabrala rýchlosť a cieľ bol jasný. Voda sa našťastie naberala z lavóra pri potoku. Vysvetliť však psovi, že má zmeniť smer tesne pred vytúženým potokom - to bolo dosť vtipné. Prvú misku sme komplet vyliali už pri výstupe hore kopcom, stačil jediný skok, dráhu na lúke už Casey brala krížom a hľadala Viki. Rovnako dopadlo druhé kolečko. Potom sa už Casey trochu unavila a počúvala moje "pomaly", takže po piatich kolečkách som si už síce šlapala po jazyku, ale  nádoba bola plná.

Jediná splnená disciplína bola spojená s jedením. To sú väčšinou disciplíny, kde sa nám darí... Úlohou bolo hodiť psovi párok alebo keksík z úst tak, aby ho chytil vo vzduchu. Bolo celkom zábavné sledovať aj konkurenciu. Jediné stanovište, kde sme sa zabavili a zasmiali.

Potom sme šli na obed. Druhý svetlý bod dňa, lebo sa nám podarilo dostať asi posledné porcie vyprážaného syra (niektorí síce prišli po nás, ale jedli skôr, takže to, že sme nakoniec odišli s plným bruchom, bol naozaj úspech). Počas prestávky mali byť kynologické ukážky a agility. A to sa s minulým rokom, kde boli policajní psovodi a robili fakt že ukážky, nedalo porovnať. Veľmi vlažné predvádzanie poslušnosti a potom akože chytenie útočníka, kde jeden dráždil psa bičom a všetci psi-diváci sa šli potrhať od zúrivosti. Teda okrem Casey, lebo tá sa strašne bojí strieľania a podobných vecí, takže tá sa krútila a chcela zdrhnúť čo najďalej. Boli aj krátke ukážky tancovania psov (tretí pozitívny moment dňa) a agility. Skúsiť si to mohli aj účastníci hier, čo by som aj ja celkom privítala za iných okolností, ale vytvoril sa dlhý rad, tak sme to nesilili.

Pomaly nás to tam prestávalo baviť, ale povedali sme si, že počkáme ešte na vyhodnotenie dopoludňajších súťaží. To meškalo už vyše pol hodiny. Opäť však nastúpil ujo s bičíkom a účastníci hier dostali ďalšiu možnosť - nechať si vydráždiť psa - a úprimne ma prekvapil počet záujemcov. Takže ďalšia takmer polhodina sa niesla v duchu práskania bičom a zúrivého štekania... My sme sa zatiaľ snažili tíšiť Casey. Aby som nezabudla - mali sme tam aj jedno milé stretnutie s pani, dcérou a ich psíkmi -jedna fenka vyzerala presne ako Casey, iba že jej stáli ušká, bola bledšia a mala šedivejšiu papuľku. Boli ako mama s dcérou ;o). Dali sme sa do reči a urobili aj spoločné foto. Tiež bola z útulku, ale zobrali si ju ako šteňa, takže príbuzenstvo sme mohli vylúčiť.

Potom konečne prišlo vyhodnotenie, na ktoré sme vlastne ani nemuseli čakať, lebo... (viď vyššie). Hneď nato sme odišli. Casey ťahala k autu ako o život a ja som si v duchu nadávala, prečo sme neodišli už dávno...